ŠELMA kap.3

25. září 2013 v 11:18 | Urmink
Bolo 5 hodín ráno. Cheeza bývala u nás už 2 týždne. Malé neposedné vĺča skúmajúce hlbiny pod dekou sa dotackalo ku mne. Dneska sme si mali ísť po obojok, ak by nás načapali bez neho to by bola pekná pokuta. Obliekla som si nohavice, natiahla tričko a vybehla vonku s vĺčaťom. Dylan a Satyra ešte spali. Prekvapilo ma, keď som na dvore videla Johnnyho so svojim levom. "Ahoj" pozdravila som sa mu. "Ahoj" odzdravil sa s úsmevom. Postavila som sa vedľa neho a pozorovala malého vlka. Bol skoro o 2 hlavy vyšší, no nemohla som za to, že na svoj vek som bola nízka. "Tešíš sa na prvý boj svojho vlka?" opýtal sa ma. Zaváhala som. Dosť som sa o ňu bála, veď bolo to iba mláďa! "Dosť sa o ňu bojím. Dúfam že zvládne. Vraj sa vydal nový zákon, že šelmu nemusíme zabiť, stačí ak vyhrajeme tak, že sa nebude môcť postaviť" odpovedala som mu. Vonku bolo dosť chladno na to, že bolo leto. Po lete každý dostane svojho Mentora a ten sa bude starať o šelmu, ktorú mu pridelia. Väčšinou sú to tí, čo majú mladších súrodencov. Takže je možné, že Dylan sa bude starať o Che. Prestala som na to myslieť, pretože mi vĺča utieklo z dohľadu. "Nevieš kde je Cheeza?" opýtala som sa Johnnyho. "Naháňa sa so Scarom"
odpovedal.
Scar bol asi jeho lev. Dom obklopoval les. Asi šli do lesa. Šla som sa postaviť pred les. Johnny šiel za mnou. "Neboj, nič jej neurobí" povedal. Nemala som dobrý pocit. Johnny bol kľudny a naopak, ja som bola rozrušená. Z lesa vybehol Scar. Sám. Pomaly som sa blížila k lesu. Z papule mu tieklo trochu krvi. Vedela som, že je zle. Otočila som sa smerom k Johnnymu. Nechápala som celej situácii. Zmätene som na neho pozerala. Chcela som skríknuť na Che aby sa vrátila, no určite by mi to nepomohlo. Bolo dosť možné, že tá krv je jej. "Utekaj, no je dosť pravdepodobné že už nežije" povedal. "Veď si vravel ... že jej neublíži!" skríkla som po ňom. " Ups, treba si dávať pozor na svoje zviera, nie každý vraví pravdu tak ako vyzerá" povedal a začal sa hlasno smiať. Nerozkázala som citom a po tvári mi začali tiecť slzy. Rozbehla som sa do lesa po krvavých stopách. Tie končili v kríku. Hrnula som sa doň s nádejou, že tam nájdem malé dýchajúce telíčko. Iste sa tak aj stalo. Rany nevyzerali hlboké, no aj tak som mala strach o malé vĺča. Napadlo ma, že za lesom býva doktor, ktorý sa stará o zvieratá v lese. Bez váhania som sa rozutekala cez celý les s nádejou že zachráni to úbohé zviera. Z rany jej stále vytekala krv. Tesne pred lesom som počula dupot. Nebol silný, no tichší ako vietor v lístí. Tak elegantne to bežalo, že ani zem sa neotriasla pri dotyku chodidla. S tou pyšnosťou si dávalo s vetrom závod. Žeby jeleň? Asi ťažko, jelene nevedia tak elegantne bežať, pri ich kroku praskne čo len najsuchší konár zo stromu. Žeby líška? Asi ani tá, pri jej krokoch je cítiť jej prítomnosť. Niečo také krásne a tiché. Ani som sa nenazdala a bola som za lesom. Už mi bolo na dohľad doktorov dom, keď v tom som ho uvidela na dvore. Zrýchlila som a utekala až k nemu. V poslednej chvíli ma uvidel. Bol zarazený. Krhla, ktorú držal sa mi vyšmykla z rúk. Neváhal a otvoril mi vráta aby som sa mohla dostať k nemu. Keď som dobehla na jeho pozemok, zastavil ma so slovami: "Čo sa stalo?" Pýtal sa v momente, keď mi ukazoval kade mám ísť. Nasmeroval ma k bielej miestnosti vyhradenej pre zvieratá. Položila som vlčie telo na stôl a už sa mu venoval doktor. Po pol hodine dospel k záveru. Cheeza prežila len tak tak. Bola dosť zranená, no doktor mi dal lieky čo by mala užívať. Tiež mi dal obojok. Červený obojok s menom majiteľa a menom zvieraťa. Ostatným veciam som nerozumela. Ponúkol mi odvoz. V dnešnej dobe boli autá dosť lepšie ako pred 20 rokmi. Vypytoval sa ma na otázky, na ktoré som nevedela odpovedať. Isteže chcel podať žalobu, no ja som to nechcela. Dylan by ma nenávidel. Pred domom zastavil. "Nechceš aby som si s ním pohovoril?" opýtal sa ma. Mal na mysli Johnnyho. Pokrútila som hlavou. Nemala som chuť to rozoberať s Dylanom. Viem, že moja vina to nebola. Poďakovala som a šla do domu. V kuchyni sedel Johnny a ako so strážnym psom u nohách mu sedel Scar. Asi popíjal čaj. "Zadrhni sa" povedala som si pre seba. Šla som hore do svojej izby. Bolo okolo pol 7 ráno. Bola som unavená a tiež hladná. Vĺča asi tiež. Zamkla som si izbu a ľahla si spať. Vstala som o pol 12 poobede. To ráno ma naozaj vyčerpalo. Stále som sa hnevala na toho tupca. Odomkla som dvere a šla dole do kuchyne. N rukách som mala Che, ak by náhodou utiekla alebo ten hlupák Johnny ju šiel doraziť rovno do mojej izby! Urobila som si jesť. Čo som nedojedla som dala Che, k tomu som jej tam doložila ryby. Doktor vravel, že by mala jesť veľa rýb. Po jedle som ju vzala vonku a poďakovať doktorovi. Bolo divné, že v dome som nevidela Dylana spolu s Johnnym. Tiež ma zaujímalo, čo to bolo za zviera čo som počula v lese. Rozhodla som sa ísť cez les. Cheeza vedela kráčať, tak som ju nechala ísť po svojich. Bola statočná, že vydržala to, čo jej urobil Scar. Celú cestu sme nevideli ani jedno zviera. Keď sme došli k doktorovmu domu, zaváhala som. Zazvonila som. Počkala som, kým príde otvoriť. Netrvalo dlho a už bol dole na prahu dverí. "Dobrý, chcela som sa poďakovať za to, že ste pomohli môjmu zvieraťu tak som vám doniesla toto" podala som mu balík do rúk. Bola to soška geparda, hodila sa mu do jeho zbierky, totiž, to bol posledný kus čo mu chýbal. "Ďakujem" usmial sa a zobral si sošku. "Nejdeš dnu? Dať si čaj alebo nech sa ešte raz pozriem na tvoje zviera?" ponúkol mi. Prikývla som. Zobrala som vĺča na ruky a odniesla ho tam, kde ráno. Doktor ju zaočkoval a dal jej všelijaké veci aby sa rýchlejšie uzdravila. Potom ju pustil na záhradu aby si pobehala a tie zbytočné látky vytrávila. V tom som počula tie svižné kroky, čo som počula ráno. Tak jemné a ľahké ako vietor. "Počujete to?" opýtala som sa doktora. Prikývol. "To je Yasmina" povedal. "Kedysi v tvojom veku som dostal tiež vlka, a tá mala malé. Lenže bola dosť slabá tak mi ju zabili. Na druhý deň som dostal jej vĺča, Yasminu. A mám ju do teraz" usmial sa. V diaľke som videla ako k nám smeruje vlčica. Bolo vzorovo elegantná a .. proste bola vzor ostatných. Sviežo preskočil plot a došla až ku doktorovi. Sadla si po jeho ľavici a čakala. Bolo vidno, že je vycvičená. Cheeza si ju všimla, no neopovážila sa k nej priblížiť. Doktor pohladkal vlčicu a dal jej voľno. Tá sa presunula z miesta od doktora ju Che. Prijala ju ako rodinu. Dosť sa podobala na svoju matku, hoc neviem kto to bol. Bolo to naozaj milé, ako spolu vychádzali. Rozlúčila som sa s doktorom a šla som domov. Akurát šli ak Dylan s Johnnym. "Lís..." chcel prehovoriť Dylan. "To tvoj kamarát" skočila som mu do reči. Zostal tam stáť zarazený. "Nechápem, čo sa stalo?" rozbehol sa za mnou. "To tvoj kamarát, urobil to, čo je s Che!" ukázala som na malé vĺča, čo stálo po mojom boku. Zadne končatiny a hruď malo previazané v obväze. Dylan sa neovládol a bežal za Johnnym. Hodinu z izby nevyšiel. Čo tam asi robili? Konečne vybehol z izby a za ním aj Satyra. "Nedovolím, aby mojej sestre niekto ublížil a nie len jej, ale aj jej zvieraťu!" kričal. V tom na Satyru zautočil Scar. Silno som zobrala do rúk vĺča a pozerala sa na boj zo svojej izby. Po silnej bitke to skončilo tak, že Scar krvilačne roztrhal Satyrine brucho. Dylan ostal šokovaný. Neverila som vlastným očiam. Kým sme sa stihli zotaviť z bitky čo tu prebiehala, johnny spolu so Scarom utekali preč. Uprela som na Dylana pohľad. Bol šokovaný a dosť nahnevaný. Tiež mi bolo do plaču. Vedela som, že v tomto boji je len jeden víťaz!
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.